Minulý týždeň som povedala, že by pre mňa mohlo byť zábavné podeliť sa o niekoľko fotiek z toho, ako som cestovala, o čom som tiež povedala, že mi to často pripomína životnú lekciu, o ktorú by som sa s tebou rada podelila. A že ak je to On, ak je to Jeho plán, stane sa to ľahko.
Matúš 11,29-30— „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo Mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a Moje bremeno ľahké.“
No, zdá sa, že sa to stane.
V okamihu, keď som dokončila minulý týždeň, viedol ma tam, kde som si nechala svoje fotky a mohla som ľahko vybrať zopár fotiek na zdieľanie a tiež som pridala pre teba na čítanie krátke titulky. Takže predtým, ako si prečítaš môj odkaz, nájdi si chvíľu na pozretie mojich Fotiek, prečítaj si titulky - a potom sa vráť, aby som sa mohla podeliť o svoje skúsenosti z Japonského Hamamatsu ...
Teraz, keď si videla fotografie Sandry a jej rodiny, dovoľ mi podeliť sa o úžasný príbeh, ktorý tak často rozprávam svojim vlastným deťom a blízkym priateľom.
Keď Sandra počula, že som bola pozvaná na cestu do Ázie partnerkou, ktorá sa ponúkla, že túto cestu zaplatí (zahŕňala 5 ázijských krajín), Sandra sa spýtala, či by som mohla prísť rozprávať do jej kostola. Mala som problémy pochopiť, ako prekladala RYM do portugalčiny, keďže žila v Japonsku. No potom som zistila, že v tomto meste žije z dôvodu pracovných príležitostí veľmi veľká časť brazílskej populácie. Manžel Sandry ju nechal ísť pracovať do Japonska, ale po nájdení RMI a po nasledovaní RYM, sa ponúkla na prekladanie knihy. Čoskoro potom mi povedala, že bola obnovená a presťahovala sa k manželovi, kde teraz žije so svojou rodinou. Samozrejme, bola som nadšená, prijala som to a okamžite som sa pozrela, ako blízko žije od môjho brata - bolo to priamo na ceste na letisko a z letiska!
Ako som to urobila predtým, „neplánovala“ som a ani netušila, o čo by ma Pán chcel požiadať, aby som hovorila. Čo bolo ale zaujímavé, bolo to, že na mojej ceste tam, keď som cestovala rýchlovlakom, mi Pán povedal, že od nich nemám brať ŽIADNE peniaze. Často sa vyberie zbierka a rečník buď dostane všetko alebo časť z toho, avšak On povedal, že keď mi ponúknu peniaze, nemám ŽIADNE vziať.
Takže, keď som prišla do kostola, objasnila som to Sandre a požiadala ju, aby to povedala farárovi. Videla som ho, ako prikývol hlavou, keď preložila to, čo som povedala a ja som sa usmiala, kývnuc mojou hlavou a predpokladala som, že sa to vyriešilo. Potom, čo som dohovorila, som videla, ako prechádzajú s taškami na oferu, ale nevenovala som tomu príliš veľa pozornosti, pretože vyberanie ofery je bežné pri každej kostolnej službe. Bolo to neskôr, keď sme boli v kancelárii farára a podal mi obrovskú hnedú obálku naplnenú japonskými Yenmi (čo je Japonská mena), keď som si uvedomila, že tú oferu vyberali pre MŇA, aj keď som vysvetlila predtým, ako som hovorila, že nemôžem vziať od nich peniaze.
Pokúšajúc sa to odovzdať späť, stále potriasal hlavou, že nie a tlačil moje ruky a peniaze späť ku mne, tak som sa otočila a dala obálku Sandre. Opäť som jej vysvetlila, že On mi povedal, aby som nezobrala ŽIADNE peniaze od nich a pre nich, aby ich použili pre svoj kostol alebo aby ich dali inej charite alebo službe, ktorú podporovali.
Po diskusii, ktorej som nerozumela, sa obrátila na mňa a spýtala sa, či by mohli aspoň zaplatiť za moje cestovanie do Japonska. Povedala som, že to bolo zaplatené. A čo cestovné za vlak? Kedy som počula Pána, že by som to mohla prijať, ale „iba“ sumu za cestovné vlakom. Potom som sledovala, ako farár a jeho manželka vytiahli nejaké bankovky a vložili ich do menšej obálky, ktorú mi podala s úsmevom. Prikývla som a poďakovala sa im, no potom som niečo cítila. Obrátila som sa na Sandru a opýtala som sa: „Je to iba na cestovné, alebo je tam viac?“ Spýtala sa a obrátila sa ku mne, „Je tam dosť aj na jedlo na vlakovej stanici.“ Takže som odovzdala obálku späť a vysvetlila som, že si môžem vziať IBA na cestovné vlakom, nič viac.
Keď začala prekladať to, čo som povedala, zatiaľ čo som ju sledovala sa moja hlava prudko otočila, keď som nahlas počula veľmi prekvapujúce lapanie po dychu od farára, ktorý nekontrolovateľne plakal. Nemala som tušenie, čo podnietilo jeho výbušné emócie, aj keď som ho videla plakať cez veľa mojich odkazov, ktoré sa vyvinuli tak, že boli o mojej sestre „milovať nemilovaných“.
Chvíľu to trvalo, ale čoskoro sa upokojil dosť dobre, aby vysvetlil Sandre, ktorá prekladala a povedala mi. Farár sa priznal, že často veril a hovoril, že v Amerike „nie sú skutoční kresťania“. Všetci sú falošní, falošní proroci hladní po peniazoch. Teraz povedal, že si uvedomil, že sa tak mýlil a chcel sa kajať. Pristúpil, aby ma objal a nasledovala jeho manželka a čoskoro som bola zabalená do obrovského skupinového objatia.
Aké dôležité je nasledovať a počúvať Pána bez ohľadu na to, čo to je?
Bolo by ľahšie vďačne prijať peniaze racionalizujúc, že veď som to vysvetlila a toto je, kedy by som nemala odporovať. Mohla som tým mnohým požehnať, keďže predpokladám, že to bolo dosť peňazí. Avšak, vedela som vtedy a viem teraz, či už cestujem do zahraničia alebo duchovne cestujem po mojej Ceste Obnovy – je tam príliš veľa tých, čo sa na mňa spoliehajú, aby som zostala v strede úzkej cesty- aby som zostala v bezpečí a tiež aby som zažila všetko, čo má On pre mňa/nás.
Práve keď som sa s tebou chcela podeliť o tento príbeh, Pán mi pripomenul, že je dôležité, aby sme takto žili svoj život každý deň, pretože ako vieme, sme epištolami, ktoré čítajú všetci ľudia - ľudia sa pozerajú. Ľudia ako môj päťročný vnuk, ktorého rodičia učia o dôležitosti poslúchania.
Pred niekoľkými týždňami vyšiel Huxley zo svojej izby a našiel celú jedáleň a obývaciu izbu zaplavenú vodou. Jeho mama bola so mnou hneď vedľa, a tak išiel ku dverám vedúcim do garáže. Ale namiesto toho, aby ich otvoril, počul, ako jeho otec chodil s pílou na drevo a vedel, že nemá dovolené otvoriť dvere z bezpečnostných dôvodov. Tak začal znova a znova zapínať a vypínať svetlá garáže. Našťastie, cítiac, že nikto sa so svetlami len tak nehral, jeho otec otvoril dvere, videl záplavu a dokázal sa dostať k umývačke, aby nastavil uvoľnenú hadicu!
Od tohto času sme s Huxleym hovorili tak často, aby sme ho pochválili v spoločnosti iných za poslušnosť. Tento malý chlapec neodôvodňoval, že to mohol predpokladať ako okolnosť, kedy by bolo „v poriadku“ neposlúchnuť. To dokazuje, že bez ohľadu na to, aké máš ospravedlnenie alebo dôvod, bez ohľadu na to, aké dobré to môže byť, nikdy práve nie je „v poriadku“ neposlúchnuť. A že nájdenie spôsobu K poslušnosti, bude mať za následok, že tá skúška bude obľúbenou kapitolou tvojej životnej epištoly – na ktorú sa budeš často odvolávať a bude to niečo na zdielanie vzbudzujúce úžas, aby si povzbudila ostatných.