„Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame,

lebo verný je Ten, ktorý dal prisľúbenie.“

—Hebrejom 10,23

 

To, čo hovoríme, všetko, čomu umožníme vyjsť z našich úst, musí byť jednou z najdôležitejších vlastností zbožnej ženy. Väčšina z nás sa naučila túto pravdu z čítania, Ako Boh Môže a Obnoví Tvoje Manželstvo alebo z čítania Múdrej Ženy od Erin Thiele. Dozvedeli sme sa, že nepriateľ využíva oblasť komunikácie na podkopanie a zničenie mnohých žien a ich vzťahov. A môžem potvrdiť, že rovnako ako mnohé z vás, zničilo to aj mňa.

V tých istých knihách sa väčšiny z nás môže týkať (a poznáme to z prvej ruky), že poradcovia a takzvaní „odborníci na manželstvo“ stále hovoria, že nedostatok komunikácie ničí naše vzťahy. Pri hľadaní Písma, po prečítaní Erininej knihy však znova zistíš, ako zistila ona, ako som zistila ja, že Boh nám znova a znova hovorí presný opak.

V tejto kapitole sa s tebou podelím o ešte viac pravdy o komunikácii, ktorá presahuje vzťahy. Musíme sa držať nádeje, o ktorej hovoríme, že máme a nedovoliť, aby ju nič zmenilo alebo rozkolísalo, aby sme sa neocitli okradnuté o oveľa viac, ako si dokážeme predstaviť.

Je toľko kresťanov, ktorí nikdy nedosiahnu úroveň nádeje v niečo alebo si dovolia predstaviť len na okamih, že sa stane niečo, po čom túžia. Je to kvôli neschopnosti pochopiť pravú prirodzenosť Boha—Boha, ktorému môžeme veriť, ak to, čo si želáš, je niečo, čo On prisľúbil.

„Poďme na to - plní viery a dôvery v to, že sme reprezentujúci zvnútra i zvonku. Pevne držme prísľuby, ktoré nás udržujú vchode. On vždy zachováva Svoje slovo“ (Hebrejom 10,23 Odkazy).

Hlboko v posolstve tohto verša vyššie vidíme niečo, čo nám často bráni žiadať a veriť Božím prisľúbeniam—aj keď vieme, čo hovorí Jeho slovo. Si si „istá, že si reprezentujúca zvnútra aj zvonku?“ To, čo nám bráni veriť, je často spôsobené pocitom, že nie sme hodné a to je to, čo nám bráni v tom, aby sme prosili a verili Bohu v niečo úžasné. Myslíme si: „Keby len ostatní vedeli, aká som,“ a dovolíme nepriateľovi, aby nás presvedčil, že sme ďaleko od „reprezentujúcej.“

Trápilo ťa to niekedy? Som si istá, že áno, pretože schémy nepriateľa sú vždy rovnaké—predovšetkým preto, že toľko jeho schém funguje. Úprimne povedané, kto z nás si zaslúži niečo prijať? Určite nie ja! A ak by som si myslela, že som hodná, potom by som trpela vážnym ochorením známym ako hrdosť! Pokora vychádza z viery, že nie sme hodné a stále máme vedomosť, že Jeho milosťou a milosrdenstvom nám poskytol v prvom rade Jeho spásu, nielen keď zomrieme, ale práve teraz. Okrem toho chápeme, že zomrel aj preto, aby nám dal hojný život v tomto svete, nielen v nasledujúcom. Preto nejde o to, či sme hodné. Otázka znie: Sme ochotné nechať spadnúť jednu kvapku vzácnej krvi, ktorú Ježiš prelial, ako nevyužitú?

„A preto PÁN čaká, aby sa zľutoval nad vami, a preto sa dvíha, aby vás omilostil, veď Bohom pravdy je PÁN, blažení všetci, čo dúfajú v Neho“ (Izaiáš 30,18). Ak túžiš po Ňom a tom,  prečo zomrel, aby ti dal, môžeš odpočívať v Jeho prisľúbeniach. Ak však túžiš po tom, čo ti môže dať Jeho ruka, veci tohto sveta, potom je celkom možné, že si tento prísľub úplne minula.

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Ja som Dobrý Pastier. Dobrý Pastier položí Svoj život za ovce“ (Ján 10,10-11).

Ak si mama, vieš, ako sa cítiš pri dávaní svojim deťom. Máme tú neukojiteľnú túžbu dať svojim deťom všetko napriek našej hriešnej ľudskej prirodzenosti. Len si pomysli, o čo viac nás túži požehnať Boh a ako Ho bolí, keď odmietneme Jeho požehnanie. „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo Ho prosia“ (Matúš 7,11).

V poslednom čase pre mňa, aby som úplne pochopila zranenie, ktoré cíti náš Otec, keď odmietneme Jeho požehnania (dary, pre ktoré Ježiš skutočne zomrel, aby nám dal), Pán videl, že je pre mňa vhodné prejsť cez niektoré veľmi bolestivé situácie. Ak si už čítala moju knihu Mentalita Chudoby (tretia kniha zo série „Hojný Život“), potom vieš, aké bolo pre mňa ťažké, keď moja dcéra odmietla dovoliť mi kúpiť jej auto za hotovosť. Jej auto bolo ešte aj teraz obrovskou záťažou, pretože odmietla požehnanie, ktoré nakoniec prišlo od Boha. Ukázalo mi to pohľad na to, ako si babreme životy a žijeme v chudobe. Vstupujeme do nedostatku jednoducho preto, že nehľadáme a neprijímame požehnania, pre ktoré Ježiš zomrel, aby nám dal—túžiac požehnať nás.

Aj keď tento incident bol ťažký, ten, ktorý som nedávno zažila, bol tak tvrdý, že ešte teraz mám ťažkosti písať o ňom, pretože tie rany sú tak čerstvé. Aj to mi však dáva pohľad do Jeho zjazvených rúk a prepichnutého boku. Pomáha mi to pochopiť skutočnosť, že náš Manžel bol a je náš príklad. Ako sa uvádza v prvom liste Petra: „Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v Jeho šľapajach... Keď Mu zlorečili, On nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil Tomu, Ktorý súdi spravodlivo“ (1 Petrov List 2,21–23). Toto dokazuje, že On pozná našu bolesť z prvej ruky a vysvetľuje, prečo tomu rozumie ako manžel, žijúci s nami „chápajúcim spôsobom“, pretože sme „slabšia nádoba“, pretože sme ženy a prečo nám udeľuje poctu každý deň. (Pozri 1 Petrov List 3,7)

Opäť, ak si si prečítala moju knihu Mentalita Chudoby, čítala si tiež neuveriteľné a zázračné svedectvo o svadobnej ceste môjho syna na Havaj. Bol to zázrak, ktorý ma nechal vznášať sa ako orla; napriek tomu verila by si, že len pár týždňov pred svadbou som dostala neskoro večer telefonát od môjho syna, ktorý jednoducho povedal: „Rozhodli sme sa, že nepôjdeme?“ Dovoľ mi, aby som bola úprimná a poviem ti, že spočiatku to bol taký šok, že som mala problémy pochopiť to (a rovnako aj ostatní, ktorí o tom počuli neskôr). Bolelo to. Úprimne mi to zlomilo srdce a nechalo ma to viac než trochu zmätenú.

Trvalo to nejaký čas a slzy v mojej modlitebni, aby som vyšla s pokojom a istotou, že môžem dôverovať Pánovi a že nejakým spôsobom to On nejako vypracuje na dobro—aj keď som si v tom čase nedokázala predstaviť, ako by mohol. Môžem ti povedať, že aj počas tvojich najtmavších hodín, On je viac ako schopný požehnať ťa a presúvať vrchy, o ktorých si nikdy nemyslela, že potrebujú byť presunuté? No, On to skutočne dokáže, ale musí sa Mu dôverovať a Jeho prísľubom, aby sa uvoľnili tie požehnania, ktorých je ešte viac, ako si myslíš alebo si dokážeš predstaviť.

Ako som zvyknutá robiť, jednoducho som tvrdila jeden z mojich absolútne obľúbených veršov, Rimanom 8,28 a to bol ten samotný verš, ktorý uvoľnil najmocnejší vrch, aký som vo svojom živote zažila! Všetky veci dokážu spolu pracovať pre dobro, pokiaľ Ho úprimne milujeme nado všetko a sme povolané podľa Jeho účelu – umožňujúc Mu, aby sa tak stalo!

Aj keď sa ma všetci pokúšali presvedčiť, aby som tú dovolenku zrušila, nemalo to žiadny zmysel. Nemohla som dostať tie tisíce lietajúcich míľ naspäť, ani získať vrátené žiadne body z toho rezortu a náklady za prenájom auta sa zdali trochu triviálne v porovnaní s tisíckami dolárov, ktoré stáli medové týždne. A nezáležalo mi vôbec na tých nákladoch, ale na tom, že môj dar bol (z nejakého dôvodu) odmietnutý. Toto ma priviedlo k úplnejšiemu porozumeniu toho, ako sa cíti On, keď neprijmeme Jeho dary pre nás. Všetci sme ako kresťania ohromení, keď dúfame, že niekoho privedieme k Pánovi, a potom ten človek odmietne dar spasenia—jednoducho tomu nerozumieme, však?

Aj keď moje telo chcelo skryť tento priečinok (ktorý obsahoval dokumenty, ktoré si potrebovali priniesť so sebou na svadobnú cestu), Pán mi povedal, že ho musím nechať na viditeľnom mieste. Zakaždým, keď som videla tento priečinok, jednoducho som povedala: „Verím Ti,“ ale priznám sa, že stále to bolelo. A hoci som sa nikdy nedelila o to, čo sa stalo, že tá svadobná cesta bola zrušená, vyšlo to na povrch (možno im to povedal ich brat). Dokonca aj moje úsilie byť diskrétna bolo potlačené. Ale keď moje ďalšie deti počuli, čo sa stalo, špeciálne, keď to počul môj najstarší syn, ktorý bol tiež zasnúbený, motivovalo ho to, aby sa pokúsil „niečo“ urobiť—ale pokúsil sa vo svojej „vlastnej sile“.

Je to ako obrázok ženy na obale tejto knihy Hýbanie Vrchmi; je hlúpe, že sa niekto z nás pokúša pohnúť vrchom, ktorý je nehybný. V konečnom dôsledku, aj keď jeho srdce bolo správne, to úsilie ho nechalo frustrovaného a opotrebovaného, pretože to bol „on“, kto sa ním snažil pohnúť. Napriek tomu, ako som už povedala, ukázalo to srdce môjho syna, čo sa ukázalo byť požehnaním, pretože som to videla nielen ja, ale aj Pán, ktorý bol schopný ho primerane odmeniť!

Môj syn a jeho snúbenica sú vzácny pár; sú však mimoriadne talentovaní a duševne schopní robiť tak veľa, a preto sa môžu ľahko pokúšať urobiť všetko vo svojej vlastnej sile. A preto sa On často rozhodne každého z nás olemovať, aby nám ukázal, ako veľmi nás miluje a koľko dokáže urobiť, keď dostane príležitosť On.

Dovoľ mi tiež povedať tým z nás, ktoré sú posadnuté skutočnosťou, že nám stále dochádza čas, nezabúdaj, že čas nie je súčasťou Božej zostavy. On bol, je a vždy bude. Viem, že tento koncept je niečo, čo ďaleko presahuje to, čo skutočne dokážeme pochopiť, ale jednoducho to znamená, že Boh zámerne pohybuje veci zrazu alebo často čaká až do poslednej minúty—a veľmi často sa objaví až neskoro—presne tak, ako to bolo v čase, keď dovolil Lazárovi zomrieť, aby bol vzkriesený z mŕtvych.

Tak, ako je to v Jeho povahe, Boh mi naďalej hovoril, aby som Mu dôverovala, a potom keď čas utekal, náhle v pondelok pred sobotným letom, sa na oblohe objavil obláčik, veľkosti mužskej pästi—„siedmykrát sluha oznámil: „Na siedmy raz však povedal: „Hľa, od mora vystupuje obláčik ako mužská dlaň!“ Nato mu povedal: „Choď a oznám Achabovi: Priahaj a choď dolu, aby ťa nezastihol dážď!“ (1 Kniha Kráľov 18,44).

Snúbenica môjho syna mi zavolala, aby mi povedala niečo „zaujímavé“. Povedala, že keď povedala jej mame o tej strašnej situácii so svadobnou cestou, povedala svojej mame, že ak by sa mohli (ako pár) vydať na ten výlet, urobili by to, aby som nič nestratila. Jej mama odpovedala: „Miláčik, ak sa tak stane – je to Boh! Urobte to!“ Snúbenica môjho syna ďalej hovorila, že odpovedala svojej mame, že aj keď by to fungovalo, nikto z nich nemal žiadnu hotovosť (peniaze na jedlo, benzín, atď. na výlety), ale jej mama jej pripomenula, že ona im dala tisíc dolárov na svadbu a to by malo byť viac ako dosť!

Keď som toto počula, povedala som snúbenici môjho syna, že „pripravení alebo nie“, podniknú túto cestu ako jej svadobnú cestu! A hoci môj syn to už vyskúšal predtým, viem, ako Boh pracuje a vedela som, že tento malý obláčik znamenal, že čoskoro dôjde k lejaku požehnaní!!

Potom sa uskutočnil test. Keď zavolala snúbenica môjho syna, hovoriac, že odpoveď môjho syna je, že by sa o to nemali snažiť. Toto sa stane, keď skúšame veci v našej vlastnej sile—máme pocit, že vyskúšanie to znova nemá význam. Zavolala mi späť a prešla skúškou A+, keď povedala: „Mami, tvoj syn bude mojím duchovným vodcom; vždy musí byť. Takže, keď povedal „nie“, nemôžem povedať ani slovo. Ale čo mám robiť? Čo mám robiť s tým pocitom, že verím, že Boh to chce urobiť a že ja to chcem tak veľmi?“ Ó, ešte aj teraz, to, čo povedala, mi tlačí slzy do očí: že toto vzácne dievča umožní môjmu synovi, aby ju viedol a že žiada MŇA o radu. Aj keď si možno nezaslúžim byť tak požehnaná, prijmem toto požehnanie od Neho!

Pri hľadaní môjho NM som odpovedala povedaním, že to bol prísľub pre ňu a malo to byť ukryté v jej srdci, tak ako to urobila Mária, Ježišova matka. Ubezpečila som ju, že Mária bola pre Jozefa určite úžasnou manželkou, a tak skryla svoje jemné veci vo svojom srdci, aby o nich premýšľala. Povedala som jej, aby verila, že ak to bude Božia vôľa, obráti srdce jej budúceho manžela. Povedala som, že aj ja skryjem všetko, čo sme si predstavovali v mojom srdci. To, ako som sa cítila ja alebo ako sa cítila snúbenica môjho syna, samozrejme nebolo moje miesto hovoriť o tom s mojím synom, ktorý je povolaný viesť duchovne svoju manželku (a veľmi skoro dúfam, že jeho rodinu). Do hodiny mi môj syn zavolal, aby mi povedal: „Mami, tento výlet na Havaj je niečo, čo môžem povedať, že moja nevesta naozaj chce; čo môžem urobiť, aby sa to stalo?“ Aleluja, ďakujem Ti Pane!! Povedala som: „Začnime si predstavovať, že sa tento vrch začína hýbať!“

Akonáhle uvidíš, že ťa Boh volá, aby si uverila a predstavila si pohyb vrchu, musíš vedieť dve veci: jedna, neboj sa toho, čo nedokážeš urobiť a druhá, jednoducho urob, čo dokážeš, ako ťa On vedie!

„Pán je môj Pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje“ (Žalm 23,1-3).

Keď ma Pán viedol urobiť moje vlastné dane (niečo, o čo by sa mal pokúsiť len vzdelaný profesionál so skúsenosťami v neziskovej službe), zakaždým, keď som prišla proti tehlovej stene (alebo na stranu vrchu, ktorá sa nehýbala) Pán mi povedal, aby som hľadala niečo, čo dokážem urobiť. Akokoľvek sa to môže zdať šialené, aspoň trikrát pri robení daní som dokázala urobiť len to, že som vyplnila moje meno na inom formulári! Ale nejako, z nejakého dôvodu, ma to viedlo k tomu, aby som pokračovala a zázračne—všetko bolo dokončené!!

Toto som povedala môjmu synovi, ktorý sa potom opýtal: „Dobre, čo DOKÁŽEM urobiť?!“ Okamžite som požiadala Jeho o odpoveď a ústami som sa pýtala môjho syna, „kde“ sa ožení. Keď sa prvýkrát pokúsil dosiahnuť túto svadobnú cestu, plánovali sa vziať tu a potom v sobotu odletieť na svadobnú cestu. Teraz však zjavne nebol čas. Jeho odpoveď bola: „No, myslím, že sa môžeme vziať tam na Havaji; budeme mať svadobnú destináciu!“ Tak som mu povedala, aby sa ubezpečil, či je to možné, či existuje nejaká čakacia lehota atď. Keď som zavesila, potom som sa opýtala Pána, čo dokážem urobiť. Viedol ma, aby som otvorila zložku medových týždňov, ktorá už raz priniesla zármutok a teraz priniesla nádej a očakávanie a ukázal mi, že tento zázrak má tri časti: let, rezort a požičanie auta.

Pán ma vyzval, aby som začala s tým rezortom. Očakávajúc, že budem čakať najmenej tridsať minút, niekedy až hodinu, bola som v úžase, že som bola okamžite prepojená s tou „osobou“. O necelých desať minút neskôr bola „neprenosná“ rezervácia na meno môjho najstaršieho syna!! Vrch sa posúval bližšie k moru...

Dovoľ mi sem vložiť niečo, o čom si myslím, že ťa bude najviac zaujímať. Predtým, ako som zavolala do toho rezortu, Pán ma viedol prečítať si spodnú časť potvrdenia; tam, veľkými tučnými písmenami som čítala, že rezervácie boli neprenosné, nemenné—inými slovami, nebolo možné vykonať akékoľvek zmeny! Avšak, On sa tam nezastavil. Keď som sa na to pozrela, dala som to do porovnania s Bohom nemožností. Toto je ďalší kľúč k rozpútaniu sily hýbania vrchmi a toho, čo sme sa naučili od nášho otca Abraháma.

Tento princíp sa nachádza v jednej z mojich najobľúbenejších častí Biblie. Tu je to, čo to hovorí: „On [Abraham] proti nádeji v nádeji uveril... A neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté—veď mal skoro sto rokov—a že je odumreté aj Sárino lono. A nezapochyboval nedôverčivo o Božom prisľúbení, ale posilnený vierou vzdával Bohu slávu, pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil“ (Rimanom 4,18– 21). Abrahám neignoroval nemožnosť mať syna so svojím mŕtvym telom a Sarahiným mŕtvym lonom; nepredstieral, ale namiesto toho hovorí, že „videl“ túto skutočnosti, ale potom sa rozhodol porovnávať fakty s Božími prísľubmi a s Jeho schopnosťou splniť to, čo On sľúbil!!

Keď mi Pán ukázal všetko tučným, veľkým písmom, zákony (ak chceš) týchto rezervácii, už som vedela, že nič nie je nemožné s Bohom a že, pretože On napísal naše zákony, On ich môže zvrátiť, ak sa rozhodne! Presne tak mi Pán ďalej ukázal „vyhlásenie pravidiel nezrušenia“ na prenajatom vozidle, ktoré sa celkom úprimne zdalo bezvýznamné a ťažko stojí za môj čas, ale znova, On ma chcel niečo naučiť: vždy sa pýtaj.

Keď som sa dostala na internet, spýtala som sa Ho, čo mám robiť a On mi odpovedal tučnými červenými písmenami priamo na tej stránke; keď som začala písať potvrdzovacie číslo, v skutočnosti sa objavilo: „Chcete zrušiť toto požičanie auta?“ Vtedy moje oči padli na meno môjho druhého syna, okamžite som povedala: „Áno“ a klikla som! Potom som sa opýtala Pána, čo mám robiť ďalej, keď sa to v skutočnosti všetko napísalo červenými, veľkými písmenami, „Chcete si prenajať ďalšie auto?“ na čo som zakričala: „Áno!!“ a pokračovala som v rezervovaní presne toho istého auta, toho istého dátumu na vyzdvihnutie, toho istého všetkého—iba prvé meno bolo zmenené na môjho druhého syna a platba bola prevedená!

Príliš často, keď začneme hýbať vrchmi v našich životoch, strácame spojenie s Pánom. Preto sa nezabudni stále pýtať Pána na každý krok, ktorý urobíš a neprepadaj panike, ak sa zdá, že si urobila nesprávny krok. Len sa opýtaj znova.

S dvoma časťami dole som teraz mohla vidieť a cítiť ako sa ten vrch kníše; ešte jedno posotenie a ten vrch a všetko, čo stálo za ním, by úhľadne vkĺzlo do hlbín mora!! Stalo sa to iba o pár hodín neskôr, keď mi zavolala snúbenica môjho syna, ktorá mi nadšene povedala, že môj syn stál na linke na letisku a hovoril priamo s leteckou spoločnosťou. Bola som celá bez seba s radosťou a očakávaním; keďže som mala pred pár dňami víziu môjho syna na letisku—pre mňa to bolo potvrdenie, že sa má uskutočniť posledný krok!

Ešte predtým, ako sa čokoľvek stalo, som bola tak nadšená, že som sa ponáhľala povedať to svojim ďalším deťom (všetkým, ktoré majú vieru ako dieťa), aby sa radovali so mnou, že sa ten zázrak stane. Len som vedela, že som vedela, že som vedela, že sa to stane za okamih; preto som začala konať, akoby sa to už stalo! „Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Marek 11,24).

Asi o hodinu neskôr mi zavolal môj syn. Bol na ceste domov a povedal mi, že letecká spoločnosť sa pokúšala a pokúšala, ale políčka, ktoré mali umožniť akékoľvek zmeny, boli zablokované. Letecká spoločnosť uviedla, že jediní ľudia, ktorí by mohli vykonať zmenu, boli rezervační agenti, u ktorých som použila svoje míle. Aj keď sa moje pocity chceli zrútiť, ako sa zrútili jeho, povedala som mu, že existuje dôvod, a to bude jednoducho „ďalší krok“. Takže, som zavesila a rýchlo tam zavolala, aby som zistila, že už zatvorili; zmeškali sme ich iba o desať minút.

Čakanie bolo dobré; duchovne nás to posilňuje, tak som povedala svojmu synovi, že tento neúspech je súčasťou Jeho plánu a cítila som, že mi musí „niečo“ ukázať. Ticho sediac tam v mojej izbe, ma prinútil, aby som znova zobrala tú neslávnu zložku. S rastúcou vierou ma môj Manžel viedol k tomu, aby som si znova prečítala veľmi jemné písmo na tom istom dokumente, tentoraz on-line. Začalo to tým istým, tučným písmom, že rezervácie sú neprenosné, žiadne zmeny atď. atď., ale potom som videla dole niekoľko odsekov. Tam sa ďalej hovorilo hlboko v odseku malým, maličkým písmom, že ak letecká spoločnosť schváli zmenu, potom by sme mali najskôr kontaktovať ich! Tam to bolo; bolo to napísané; to bolo všetko—teraz som už iba musela čakať do rána.

Neúspechy iba dokazujú, že Pán nám musí ukázať ešte niečo iné. V tomto prípade chcel, aby sme sa rozprávali s niekým, kto bude nasledujúce ráno pracovať s pravdou zverejnenou na ich stránkach. Keď je vrch obrovský a nehybný, On nás žiada, aby sme verili, že všetko, dokonca aj prekážky a tehlové steny, sú súčasťou Jeho plánu. Namiesto toho zrútenia sa a dovoľujúc prekážkam oslabiť tvoju vieru, využi ich vo svoj prospech, vediac, že sú iba ďalšou časťou tvojho svedectva, súčasťou Jeho plánu a že On pohne tým vrchom, ktorý je zakotvený v tvojom srdci.

V tú noc som rýchlo zaspala, ale prebudila som sa o 4:00. Nielen že tieto štyri hodiny, keď som čakala na otvorenie kancelárie o 8:00 hodine, neboli zbytočné, ale dokázali vybudovať moje vzrušenie a očakávanie, pretože ma Pán viedol k tomu, aby som napísala predchádzajúce kapitoly tejto knihy, budujúc tým moju vieru v Jeho schopnosti a túžbu pohnúť tento vrch, ako som to hovorila a uverila som tomu!

Keď som sledovala klikanie posledné tri minúty, doslova som sa triasla vzrušením. (Maj na pamäti, že moje emócie sa ma chceli zmocniť vo forme strachu, o ktorých sa budeme podrobnejšie zaoberať v kapitole 9.) Keď som nakoniec v to ráno zavolala, Pán mi pripomenul, ako „spôsob neodporovania a veselosti“ tak zázračne fungoval deň predtým s telefónnou spoločnosťou. (O tomto princípe sa dozvieš v kapitole 8.)

Samozrejme, prvý človek, s ktorým som hovorila, ma uistil, že to nie je možné, a potom sa mi pokúsil niečo predať. Ó, moja, toto je čas, keď chcú naše emócie vyskočiť z našej kože (a z našich úst). To je skutočná výzva, drahá nevesta. Musíme naďalej zostať v pokoji, súhlasné a nenechať sa posúriť alebo ponáhľať, čo vedie k panike. Aj toto som sa naučila pri mojich daniach. Musela som zostať v dokonalom pokoji, aby som počula Jeho tichý hlas. Dokonca aj medzi štekajúcimi psami, telefónnymi hovormi a deťmi, ktoré ma prerušovali kladením triviálnych otázok, som musela zostať radostná a pokojná, ak som chcela posunúť ten vrch použijúc Jeho silu.

Takže som trpezlivo a v úplnom nadšení vzrušene počúvala ženskú predávajúcu výšku tónu hlasu, kvôli čomu som vedela, že sa to stane. Našťastie, keď sa zastavila, som jej milo mohla povedať, že som si práve kúpila, čo predáva, čo ju viedlo k tomu, aby povedala: „Hej, počkajte chvíľu; dovoľte mi zistiť, či by vám mohli pomôcť v inom oddelení,“ a prepojila ma. Bezvýsledne som absolvovala každého z nasledujúcich siedmich ľudí, s ktorými som hovorila. Každá osoba mi dala rovnakú „nemožnú“ odpoveď, za ktorou nasledovala moja súhlasná „to je v poriadku“ a bola som prepojená na „niekoho iného“, kto „by“ mi mohol byť schopný pomôcť. Nakoniec som bola prepojená s najvyššou osobou v spoločnosti lietajúcich míľ, ktorá ma ubezpečila, že letecká spoločnosťprávomoc zmeniť podrobnosti letu a dala mi ich číslo, aby mi umožnila „vyskúšať to“.

Počas celého tejto skúšky mi bolo povedané to isté: to, čo som si želala, čomu som verila, že sa môže stať, bolo nemožné, a ak by to bolo povolené (čo by nedovolili), body by museli byť najskôr preplatené (čo oni nerobia), museli by sa potom rezervovať nové lístky a všetko by muselo opätovne dostať nové rezervačné číslo. Inými slovami, museli by sme začať od nuly, čo by bolo pri tomto neskorom dátume nemožné.

Avšak, my vieme, že Bohu nie je nič nemožné. „Hľa, ja som Pán, Boh každého tvora; či je Mne nejaká vec nemožná?“ (Jeremiáš 32,27). A ja som Mu odpovedala „Ach, Pane, Jahve, pozri; Ty si Svojou veľkou mocou a Svojím vystretým ramenom učinil nebo i zem a Tebe nie je nemožná nijaká vec“ (Jeremiáš 32,17).

Kto z nás nepočul Erinino svedectvo? Keď pred rokmi v roku 1989, Erin povedala Pánovi, že ak urobil nemožné obnovením jej manželstva—manželstvo s mužom, ktorý ju opustil pre inú ženu, rozviedol sa s ňou a povedal, že sa k nej nikdy nevráti, pretože ju nemiluje a nikdy ju nemiloval – potom ona strávi svoj život rozprávaním svetu, že Jemu nič nie je nemožné.

Spätne vtedy, som to prijala pre moje vlastné manželstvo a odvtedy mi Boh dáva nemožnosti. Nemožnosti, ktoré mi neustále spríjemňujú život a dokazujú, že je to PRAVDA—s Bohom nie je nemožné nič, ani jediná vec!

Keď som sa spojila s leteckou spoločnosťou, v okamihu som počula, ako mi pani v telefóne povedala počkať, zatiaľ čo ZMENÍ MENÁ! Čo?!?! Od 9/11 nám v Spojených Štátoch hovoria, že zámena mien je nezákonná. Takže som sedela čakajúc dlhšie ako 20 minút, s približne štyrmi, päťminútovými intervalmi, kedy mi prišla poďakovať za moju trpezlivosť a povedala: „Prepáčte, toto je jednoducho niečo, čo NIKDY nerobíme, takže vlastne neviem ako to mám urobiť“! Po jej druhom upokojení, sa mi do očí naliali slzy, srdce mi bilo z hrude von—sledovala som, ako môj vrch, ktorý mi spôsobil toľko bolesti, padá do mora! Začala som plakať.

Potom, hneď po treťom znova uistení, keď mi povedala, že sú „takmer hotoví“, vyskočila som zo stoličky, aby som tancovala s Pánom a úplne som si natiahla chrbát. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo zasmiať sa—a opatrne v bolesti som sa posadila. Ale moje srdce sa vznášalo.

Keď mi poďakovala a zavesili sme, bola som ohromená, plakala som, triasla som sa, všetko ako som sa pokúšala zavolať môjmu synovi. Kričiac som mu povedala, že Boh urobil nemožné! Moje deti sa toho rána zobudili na moje výkriky radosti a vbehli dnu a začali tancovať so mnou—ich brat sa ožení na Havaji, aké romantické—Boh pohol vrchom nemožnej veľkosti!

„Hľa, spravím ťa mláťačkou ostrou, novou, mnohozubou, rozmlátiš a rozdrvíš vrchy a pahorky na plevu obrátiš“ (Izaiáš 41,15).

„On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto ta!« - prejde. A nič vám nebude nemožné.“ (Matúš 17,20).

Drahá nevesta, predtým, ako si prečítaš nasledujúcu kapitolu, zastav sa a uvažuj, prečo ťa On viedol k prečítaniu si tejto kapitoly a jej pravdivosti. Niet pochýb o tom, že v tvojom živote existuje jeden vrch, ktorým On chce pohnúť, až kým nezvrhne celý rad vrchov, ktoré zatienili tvoj život. Pamätaj, že to začne jedným malým vrchom—ale predsa vrchom. Opýtaj sa Ho, ktorý je to, a potom sa začni pýtať, čo chce, aby si urobila. A hoci povie čakať, veriť, predstavovať si, skryť to vo svojom srdci—sľubujem, že čoskoro začneš hýbať vrchmi; s Ním nie je nič nemožné.