„Nebudem sa báť zlého,

hoc by som šiel temným údolím. Veď ty si so mnou,“

— Žalm 23,4 EKU

 

Keď som začala toto cestovanie na tejto ceste, byť bez dlhov, všeobecne som zabudla na časť svojich predchádzajúcich ciest, cez ktoré ma Pán požiadal, aby som s Ním kráčala - Údolie Pokorenia. Touto cestou pokory som už išla predtým mnohokrát. Niekedy to bolo hlbšie a temnejšie ako inokedy, ale teraz viem, že nikdy skutočne neviem, aké hlboké to bude, ani kedy zabočím za roh, aby som uvidela, že Boh ma opäť volá dole do temnej diery.

„PÁN . . . dvíha všetkých skľúčených (Žalm 145,14).

Je ľudské báť sa tohto obávaného údolia a často to robíme, tak že v dôsledku nášho strachu pridávame k strachu svoju vinu, pretože každý vie, že ako „kresťania“ by sme sa nemali báť, však? Boh však pozná naše slabosti, a preto nás neposiela cez toto údolie samé, namiesto toho sľubuje, že pošle Niekoho veľmi špeciálneho, aby šiel s nami.

„Povedal: „Ja vidím štyroch rozpútaných mužov prechádzať sa uprostred ohňa a niet na nich nijakého úrazu, výzor štvrtého je však podobný Synovi bohov“ Daniel 3,92. „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou. Tvoj prút a Tvoja palica, tie sú mi útechou.“ (Žalm 23,4). To, že náš Nebeský Manžel kráča s nami, je hlavný dôvod, prečo nás On vedie k zemi. On chce, aby sme vedeli, že čoho sa prirodzene bojíme, je niečo, čoho sa skutočne nemusíme báť.

Znova a znova dokazujeme, že sme jednoducho deti, Jeho detská nevesta a koniec koncov nie tak dospelá. Boh nás teda bude ako veľa otcov sprevádzať po temných miestach života, aby nám ukázal, že všetko je skutočne v poriadku. A v závislosti od toho, aký vzťah máme s naším Otcom, sa určí, ako sme schopné v noci spať, zatiaľ čo cestujeme na tieto tmavé miesta. Mám pravdu?

Počas mojej prvej skutočnej prechádzky cez známe „údolie“, ktorého sa tak veľa z nás bojí, som skutočne len spoznávala Pána na hlbokej intímnej úrovni ako môjho Manžela. On bol určite môj Spasiteľ, ale vtedy sa stal mojím Pánom. Stalo sa to počas môjho života, keď som bola mladá a práve ma opustil môj manžel, samú so štyrmi malými deťmi a budúcnosťou v nedohľadne. Vtedy si ma On vybral na malú prechádzku s Ním. Bohužiaľ, som takmer dva roky vôbec dobre nespala. Veľa z vás je práve teraz tam, však?

Zlatko, ak si to ty, prosím, neboj sa. Boh iba hovorí, že aby si sa zbavila tohto strachu a tých prebdených nocí, musíš sa jednoducho priblížiť k Nemu, až sa budeš cítiť bezpečne. Takže sa jednoducho pritúľ, počúvaj Ho a čoskoro pocítiš bezpečie, ktoré je tvoje, pretože ťa miluje, pretože ty si Jeho, čo nie je niečo, čo by si si musela zaslúžiť. Ak si neistá, ako sa s Ním „maznať“, povedz aj toto svojmu Manželovi alebo svojmu Otcovi a On to splní bez toho, aby si na to musela prísť. Poznám to.

Teraz späť do toho údolia. Bolo to veľa rokov po mojej prvej skúsenosti z údolia, keď som zrazu zabočila za roh a znova som sa ocitla otočená smerom dole. Toto údolie pokorenia bolo veľmi podobné tomu, ktoré som až príliš dobre poznala, ale tentoraz išlo o oveľa viac. Avšak za tie roky som získala skutočnú intimitu, ktorá radikálne zmenila spôsob, akým som kráčala s mojím Manželom - teraz sme boli Zaľúbenci. Ak sa chceš dozvedieť viac, najlepší spôsob je prečítať si Nájdenie Hojného Života (jeho stratou, podľa Matúša 16,25) a potom Žitie Hojného Života. Obidve sú zadarmo dostupné na jednej z webových stránok RMI: www.zachranamanzelstva.com.

Ďaľšie Údolie?

Iba o dva roky neskôr sa moja služba a život obrátili prekvapivým smerom, keď sa z ničoho nič moja webová stránka náhle vypla - bohužiaľ, ďalšie „nové“ údolie čakalo na moje objavenie. Keď som si uvedomila, čo bolo predo mnou, nemôžem povedať, že som sa začala báť, ale poviem, že som sa, bohužiaľ, začala obávať. A to obávanie je veľmi podobné trápeniu a trápenie, Žalm 37 hovorí, že vedie k všetkým možným veciam, do ktorých som sa nechcela nechať chytiť.

V rovnakom čase som si všimla ešte niečo alarmujúcejšie: skutočný pocit „zamilovanosti“ so svojím Manželom, ktorý som zažívala počas a po mojom rozvode, ktorý trval takmer dva slávne roky, tam v skutočnosti nebol! Och, samozrejme, veľmi som milovala môjho Manžela a cítila som, že aj On miluje mňa. Ale ten „zamilovaný“ pocit, o ktorom som si myslela, že vydrží po celú večnosť, sa začal vytrácať, ako to býva u väčšiny manželských párov: úžas a údiv začali byť menej intenzívne. Vedela som, že to bolo všetko kvôli stresu a zaneprázdnenosti môjho každodenného života a nepochybne kvôli skúškam, ktoré sužovali teraz môj život.

Nedokážem ti povedať, ako zúfalo som chcela byť opäť „zamilovaná“; chcela som ten pocit a intimitu späť. Takže, ako vždy hovorím, že by si to mala urobiť, jednoducho som požiadala môjho Manžela, rovnako ako prvýkrát. „Miláčik, ako sa k Tebe môžem priblížiť?“ Ako môžem cítiť, tie ‚zamilované‘ emócie, do ktorých sa my ženy tak milujeme namočiť?“ Zábavné je, že Božie riešenie, myslím, prišlo len o dva dni neskôr, keď som na svojej ceste odbočila a smerovala týmto novým údolím.

Kto z nás si neuvedomuje, že naša intimita (ako blízko sa cítime k nášmu Manželovi) je spôsobená údoliami v našich životoch? A čím hlbšie údolie, tým hlbšia je intimita, ktorú zažívame. Naše hlavy to vedia, ale naše srdcia často slabnú vo vnútri nás, keď sa od nás žiada, aby sme sa vydali na podobnú cestu, pretože prirodzene existuje strach z neznámeho.

Samozrejme Boh je verný - vieš to ty aj ja. Preto sa On rozhodol začať moju cestu tým, že mi poslal niekoho iného, ​​kto potreboval povzbudenie. Prečo? Pretože neexistuje lepší spôsob, ako sa nechať povzbudiť, ako povzbudiť niekoho iného. Vedela si to? Preto toľko ľudí pobehuje bez odvahy - nedokážu prijať tento princíp a mnoho ďalších princípov napísaných v Biblii ako riešenie svojich problémov.

Hlavný princíp, keď skutočne poznáš svoju Bibliu, je tento: „Všetko v Božom kráľovstve je protikladom sveta.“ Možno to vieme, ale nežijeme to. Takže, keď potrebujeme peniaze, zhromažďujeme ich namiesto toho, aby sme ich rozdali. Keď sme zranené, radšej zraníme naspäť, ako by sme požehnali svojim nepriateľom. A keď potrebujeme povzbudenie, sme všetky uzavreté do seba a neuvedomujeme si, že naše povzbudenie prichádza v podobe povzbudenia niekoho iného. Takže, keď niekto niečo potrebuje a je poslaný Bohom, „aby klopal na naše dvere“, tvárime sa, že nie sme doma! Chápeš, že to hovorím obrazne, ale dalo by sa to uplatniť aj doslovne.

Rovnaký princíp, že „v Božom kráľovstve je všetko protikladom sveta“, platí, keď dostaneme prísľub a vieme, že je od Boha, že nás volá, aby sme pre Neho urobili niečo skutočne úžasné. A táto vec, ku ktorej nás On volá, nás „nakoniec“ povýši a možno dostane do centra pozornosti - ale najskôr nás Boh verne vyzýva, aby sme zostúpili do veľkosti. Až príliš veľa veriacich tento pokles bez pochopenia tohto základného princípu presviedča, že to nemôže byť od Boha; preto sa odmietajú „znížiť“ alebo „ponížiť tak nízko“, pričom im uniká pointa, že tá cesta začína poklesom.

Aj keď sme kresťania, čo znamená nasledovníci Krista, ktorí by sa mali javiť osobitne a najmä pokorne, používame všetky rovnaké výhovorky a žargón (ako je sebaúcta alebo seba rešpektovanie atď.), ako všetky ostatné ľudské bytosti na svete, ktoré by použili na odmietnutie poklesu, a to všetko preto, lebo sme sa nenaučili základný princíp, že „v Božom kráľovstve je všetko protikladom sveta.“ Začínaš tomu rozumieť? Dobre, teraz poďme ďalej.

Drahá nevesta, pretože čítaš túto knihu, musím predpokladať, že si mi podobná: Poznáš tento princíp, ale je ľahké naň zabudnúť, keď príde k tomu; nie? Iba si pamätaj, že tvoj Manžel ťa miluje spolu so všetkými tvojimi slabosťami, každou jednou z nich. Snaží sa ťa iba zbaviť čohokoľvek a všetkého, čo stojí v ceste tomu šťastiu, aké má iba nevesta: radosť, ktorá je nevýslovná, taká plná, že by si mohla prasknúť. A spôsob, ako sa zbaviť strachu, ktorý sa ťa určite snaží zmocniť, je priblížiť sa k tvojmu Manželovi a tiež použiť to, čo povedal, že nám poslal - svedectvá, aby si prekonala to, čo ti tvoja myseľ a ostatní ľudia chcú povedať.

„Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť“ (Zjavenie 12,11).

Boh ma väčšinou povzbudzuje pomocou mojich vlastných svedectiev. Pripomína mi veci, ktoré už pre mňa urobil, a to je to, čo urobil tento krát. Tento krát mi povedal, že sloboda, ktorú som zažila cez môj rozvod, bolo to, aké to bude, keď budem prechádzať cez toto finančné údolie. Pred opätovným rozvodom bolo veľa vecí, ktoré som nemohla robiť, aké môžem robiť teraz. Je to celý život plný slobôd - len jedna bola slobodne lietať niekoľkokrát po svete! Keď som bola vydatá, môj manžel (v tom čase) mi nedovolil ani ísť na päťdesiate narodeniny do New Yorku, aj keď sa pýtal, čo by som skutočne chcela robiť.

O necelý rok neskôr som však slobodne chodila po uliciach New Yorku a po celej Afrike, Európe, Ázii a Južnej Amerike! Pripomínanie môjho vlastného svedectva mi uľahčilo vidieť, čo bolo predo mnou, ale musela som si tiež uvedomiť, že tá sloboda, ktorú som teraz dostala, ma vzala klesajúc do údolia pokorenia, keď sa moje obnovené manželstvo rozpadlo. Keď môj manžel opäť padol do jamy cudzoložstva, bola som požiadaná o ďalší rozvod, ktorý som musela podstúpiť, ale práve to mi prinieslo neprimeranú slobodu a požehnanie do môjho života, ako aj nové svedectvá, ktoré majú povzbudiť ostatných a nakoniec povzbudiť aj mňa.

Môžem sa odtrhnúť a povedať niečo, čo ti pomôže spomenúť si, aké dôležité je pre teba deliť sa o každé z tvojich svedectiev: veľké aj malé? Vnímam svoje vlastné osobné svedectvá rovnako, ako na krv alebo kostnú dreň, ktorú si dnes ľudia môžu dávať, takže sú pripravení, keď to neskôr budú potrebovať oni. Mnoho rodičov uskladňuje pupočníkovú krv svojich detí v krvných bankách pre budúce potreby. Existuje toľko mojich vlastných svedectiev, niektoré veľké a iné malé, ktoré ma držali v najhoršom alebo najťažšom období! A každé z mojich svedectiev bolo šírené ďalej a bolo navrhnuté s cieľom povzbudiť ostatných - tak dávaj život s povolením a delením sa o svedectvá - pretože sa jedného dňa vrátia k pretečeniu a povzbudia teba! „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lukáš 6,38).

Moje svedectvá mi prišli vhod, keď mi moja suseda prišla povedať, že prichádza o domov. V našom susedstve sa z toho stala epidémia, tak ako v celom našom národe. Táto myšlienka mi prebehla hlavou, musím priznať, najmä preto, že moja služba sa v podstate skončila a momentálne nemám žiaden skutočný príjem. Teda, prečo nie ja? A napriek tomu, vždy, keď som o tom hovorila so svojím Manželom, spýtal sa ma: „Michele, naozaj si myslíš, že prídeš o dom?“

Čím to je, že Pán rád odpovedá na otázku otázkou?

Moja odpoveď vždy bola niečo ako: „No, áno a nie, alebo mám povedať nie a áno? Nie, neverím, že oň prídem.“ Hovorím to vo viere. A napriek tomu som si nemyslela, že sloboda byť Jeho nevestou, ktorú si teraz užívam, by mohla pochádzať z opätovného prechádzania cez rozvod; preto to možno znamená, že budem musieť prejsť stratou svojho domu a všetkým v ňom, aby som našla finančnú slobodu. Úprimne povedané, chce to niekoho oveľa múdrejšieho ako som ja, aby som vedela, čo je predo mnou a aké je to údolie, ktorým smerujem, skutočne hlboké.

Napriek tomu, bez ohľadu na to, ako hlboko to pôjde, jedna vec je istá - na druhej strane bude všetko, čo mi môj Manžel sľúbil a čo je ešte dôležitejšie, budem kráčať cez to v blízkosti môjho Milovaného Manžela, vďaka čomu bude tá cesta vždy tak sladká. A keď mám pochybnosti, musím sa pozrieť iba na nedávne svedectvo inej nevesty, misionárky, o ktorej som hovorila v predchádzajúcich kapitolách a ktorá predložila svoju chválu. Jej údolie bolo také hlboké, také temné, také plné výsmechu, posmeškov, odmietnutia a všetkých ďalších strašných vecí, niektoré až nepredstaviteľné, ale až dole toto údolie ju viedlo na vrchol hory - spievajúc tie najsladšie chvály.

Keď bola táto nevesta ešte len mladá tínedžerka, išla za ženou, ktorá unikla (sotva živá) z východnej krajiny v Afrike. Po vypočutí jej neuveriteľného a dojímavého svedectva išla, aby ju stretla, keď uprostred nášho rozprávania jej spoločníčka z Afriky padla na kolená pred ňu, položila ruky na jej nohy a povedala: „Tieto nohy budú kráčať ďalej po Africkej pôde prinášajúc nádej.“ Od toho dňa povedala, že sa cíti byť povolaná ísť do Afriky. Cesta tam ju však mala pripraviť na to, čomu bude čeliť po príchode.

Povedala, že toto leto sa zdalo byť tak blízko splneniu jej snov, všetko bolo na svojom mieste, všetky dvere boli otvorené. Potom zrazu sa však jedny dvere zabuchli, tie, kde mala bývať tam v Afrike. Týždeň čo týždeň čakala a premýšľala, či tam niekedy pôjde. Počas tohto obdobia  čakania sa na vlastnej koži naučila niečo z toho, čo náš Spasiteľ zažil pri zrade. Okrem toho mala dva zážitky na prahu smrti, kvôli ktorým jej mnohí jej najbližší priatelia povedali, že to, čo sa pokúša urobiť, je príliš nebezpečné, že je za ňou nepriateľ a musí to prehodnotiť.

Avšak, BOH, NAPRIEK TOMU BOH, vo Svojej milujúcej láskavosti, Jeho prirodzenosti, mal príbeh lásky, ktorý bol napísaný práve pre ňu od začiatku vekov a ktorý si prečítaš v nasledujúcej kapitole „Môj Jonatán.“

„Ďakujem ti, môj drahý Pane, Spasiteľ a môj Milovaný, že si ma požehnal mojím vlastným údolím a odvahou dôverovať Ti tak ako to robím.“ Miluje