„Bezzubý Úškrn“
1 List Korinťanom 1,27 v prostej angličtine
„Pretože Boh si vybral bláznov sveta, aby zahanbil a zmiatol múdrych a vybral si slabých tohto sveta, aby zahanbil mocných.“
Minulý týždeň som sa podelila o to, ako som cítila, že musím ísť počas prázdnin na kliniku Pro Life, kde som dobrovoľne pracovala, aby som sa stretla s mladou ženou, ktorá mi navždy zostala v pamäti a srdci.
Tento týždeň, ako som sľúbila, by som sa rada podelila o príhodu, ktorá ma dostala do veľkých problémov, no napriek tomu všetci poznali, že On si vybral niekoho nielen bláznivého, ale aj slabého, aby pomohol jednému černochovi bezdomovcovi nájsť život v Ňom!
Mnohé z vás ste v kurze 2 Prestavaj, kapitola „Duchovný vodca“ čítali, že zatiaľ čo som žila v Pensacole na Floride, kde bolo obnovené moje manželstvo, sa konalo celosvetové obrodenie. Bolo to na mieste iba 3,2 km od nášho domu. Skutočnosť, že sme sa toho nielen zúčastnili, ale neskôr sme sa stali ich členmi, ma udržiavala v pokore pred Jeho milosrdenstvom, pretože som chcela ísť zistiť na vlastnej koži, čo On robí, a čo bolo vo všetkých tých správach.
Každú noc sa tam konalo stretnutie obrodenia, ale so siedmimi deťmi sme sa nie vždy zúčastnili. No v tej noci sa stalo niečo, čo bolo úplne neobvyklé. Mala som to hlboké, hlboké nutkanie tam ísť, zatiaľ čo nikto iný chuť nemal. Tiež neobvyklé, keď som sa pýtala, čo si myslí môj manžel, povedal, že mám ísť, a nehovoril mi nič viac o opatrnosti, ani žiadne pokyny o parkovaní atď. Ten kostol sa nachádzal vo veľmi nebezpečnej časti mesta a keďže sem ľudia začali prichádzať skoro ráno, neskorý príchod znamenal, že parkovanie kdekoľvek v blízkosti kostola bolo nemožné nájsť.
V skutočnosti už bola tma, keď som odchádzala, a potom len o pár blokov ďalej, som si predstavila zastavenie v rýchlom občerstvení - Whataburgu, ktorý bol priamo na ceste. Šialené je to, že som už večeru jedla a ako som povedala, už som meškala. Napriek tomu som vedela, že je to Pán, musel to byť On. Zaparkovala som teda našu dodávku, vošla dnu, niečo si objednala a sadla som si.
Len o minútu alebo dve neskôr som začula muža, rozprávajúce ho sa s ľuďmi najbližšie k dverám, ktorí jedli. Držiac veľké čierne vrece na odpadky, sa pýtal, či si nechcú kúpiť nejaké pekanové orechy. Rýchlo pokrútili hlavou, že nie, a tak sa presunul k ďalším stolom - každá skupina sa pozerala zdesene. Každý niečo zamumlal, aby sa ho zbavili, a keď bol oproti mne, silno som cítila alkohol a moč.
Potom, čo hovoril s niekoľkými stolmi (ale nie s mojím), išiel k pultu a pýtal sa troch vydesených tínedžerov, či si nechcú kúpiť pekanové orechy. Potom povedal: „Chcem len toľko, aby som si mohol kúpiť nejaké jedlo“, a vtedy vybuchol manažér zozadu, žiadajúc ho, aby odišiel. Ale vtedy som už bola na nohách.
Keď som vyšla spoza tohto muža, povedala som vedúcemu, aby počkal, a potom som sa otočila k tomu mužovi: „Nepotrebujem žiadne pekanové orechy, pretože na záhrade máme ten strom, ale rada by som ti kúpila nejaké jedlo.“ Potom som povedala chlapíkovi za pokladňou, aby mu dal, čo chce. Ten muž pokrútil hlavou že nie, ale vrátila som sa a povedala: „Prosím, dovoľ mi kúpiť ti niečo. Môj manžel je veľmi bohatý a chcel by, aby som ti niečo kúpila.“ Prikývol, poďakoval sa a pozrel sa hore, aby zadal svoju objednávku, keď ho manažér prerušil a povedal: „Hej, nemusíš to robiť,“ rozhnevaným frustrovaným tónom. Iba som sa usmiala: „Ach, áno,“ podala som moju debetnú kartu pokladníkovi, zaplatila som a potom som odišla, zatiaľ čo ten muž stál pri pulte a čakal na svoj podnos s jedlom.
Namiesto toho, aby som odišla, som cítila, že sa musím jednoducho vrátiť na svoje miesto. Myslím, že som si myslela, že sa musím ubezpečiť, že si zaobstaral to jedlo alebo tam byť, ak by ho manažér požiadal odísť. O pár minút neskôr stál tento muž pri mojom stole s podnosom v rukách a pýtal sa, či si môže sadnúť. Boli na nás upreté desiatky očí, no nikto nič nepovedal. Ukázala som teda na miesto oproti a povedala: „Prosím.“ Je zrejmé, že hladoval, svoje jedlo zjedol iba na pár hryznutí. Potom sa zastavil, oči mal stále sklopené a povedal: „Prečo si to urobila? Prečo si mi kúpila toto jedlo?“
Vtedy začal cezo mňa hovoriť Pán: „Som tu, pretože ma poslal Boh. Bola som na ceste na stretnutie obrodenia, ale On mi povedal, aby som išla sem, aj keď som nemala hlad. Práve som dovečerala. Ako náhle som však počula, že sa snažíš zarobiť si peniaze na jedlo, vedela som, PREČO ma sem nechal prísť. Boh chcel, aby som ti pomohla niečo zjesť, pretože chce, aby si vedel, ako veľmi ťa On miluje.“
Zdvihol oči a s povzdychom povedal: „Dobre, pôjdem s tebou na to stretnutie obrodenia.“ Vtedy som ho uistila, „Preto som ti toto jedlo nekúpila. Nie sú zaň žiadne podmienky.“ Ale tentoraz odpovedal: „No, chcem ísť... ak ma vezmeš.“ Tak som to urobila. Odišli sme a keď sme odchádzali z parkoviska, videla som zákazníkov a zamestnancov rýchleho občerstvenia, ako na nás všetci pozerajú.
Ako som už povedala, zaparkovať tam je nočná mora kedykoľvek počas dňa a je to nemožné, ak sa tá služba už začala, ale ako pri všetkom ostatnom, On mal plán. Keď som zabočila za roh, uvidela som parkovacie miesto úplne pred dverami. Vtipné je že, keď som zabočila, nevšimla som si značku „rezervované“ (až neskôr, keď som odchádzala). Spoločne sme vyšli po schodoch a ako náhle sme otvorili dvere, myslela by si si, že kráčam vedľa prezidenta USA alebo nejakej filmovej hviezdy! Dvaja uvádzači sa ponáhľali oproti nám, všetci sa usmievali, obaja ho chytili za ruku a viedli ho hlavnými dverami. Bola som ohromená, pretože služba sa už začala a všetci už boli vlastne poslaní do preplneného hľadiska - napriek tomu tento muž dostal miesto takmer úplne v prednej uličke!
Vtedy som cítila, že ma niekto chytil za lakeť a sprevádzal ma po schodoch. Hlavný uvádzač začal na mňa štekať: „Čo si si myslela, že robíš Erin?!??! Vieš, v akom nebezpečenstve si bola? Ako si mohla riskovať, že toho muža požiadaš, aby si sadol do tvojho auta?!?!?“ (Videl ma totiž, ako sa zastavujem.) Vysvetlila som, že som vedela, že mi nehrozí riziko, že ma poslal Pán a že ja som ho vlastne ani nepožiadala, ale požiadal on mňa, aby som si ho vzala. A tak čo som mala povedať? Napriek tomu som mu musela dať prísľub, že už to nikdy neurobím. Potom mi našiel miesto na balkóne, takže som videla, ako môj priateľ beží k oltáru a odovzdáva svoj život Pánovi.
Bolo to o mesiac neskôr, keď som si myslela, že ho vidím, ale nebola som si úplne istá, či to bol on, kým sa neusmial. Vyzeral tak ináč, ale spoznala som ten bezzubý úsmev, ktorý ukázal po stretnutí s Pánom pri oltári. Úsmev, ktorý hovoril všetko.
Vyčistený, triezvy a v jeho pravom duchu. Neskôr som počula, že pred jeho jedlom vo Whataburgeri, ktoré ho viedlo na toto obrodenie, bol v okolí známy ako „duševne nepríčetný a nebezpečný“. Môj nový priateľ sa stal dobrovoľníkom, ktorý pomáhal usmerňovať dopravu, pomáhal pri zostavovaní alebo skladaní stoličiek, všetkého a čohokoľvek, aby zostal nablízku kostola a Boha.
Tiež som počula, že ten kostol mu dal garsónku o blok ďalej, a čoskoro ho najali na terénne úpravy a upratovanie. Aj keď som s ním vždy chcela hovoriť znova, vedela som, že som v tom zohrala tak malú, bezvýznamnú úlohu, a preto by sa jeho vďačnosť mohla obrátiť od Toho, ku komu mala byť smerovaná, k Pánovi, na mňa.
Opäť, nikdy nevieme, akú kľúčovú úlohu môžeme byť povolaní zohrať v živote niekoho, kto zúfalo túži po Pánovi - úplne nevedomí Jeho plánu - a napriek tomu by sme sa mali jednoducho riadiť Jeho vedením. Môžeme dostať miesto na sedenie v prvom rade (alebo na balkóne) a byť svedkom sily Jeho lásky.