„Pretože ešte neberieš Boha vážne“
— Matúš 17,20 ODKAZY
Prečo sa môj život nezmenil? Prečo sa nesplnili prísľuby, ktoré mi Boh dal? Myslím si, že je to „Pretože ešte neberieš Boha vážne,“ povedal Ježiš. „Jednoduchá pravda je, že keby si mal iba obyčajné zrnko viery, makové zrnko, povieš, povedal by si tomuto vrchu: „Presuň sa!“, presunul by sa. Nie je nič, s čím by si nebol schopný poradiť si“ (Matúš 17,20 ODKAZY). Toto nám povedal Ježiš.
Dal nám Boh skutočne tie kľúče, ale my sme zlyhali v ich správnom používaní len preto, že sme Ho nebrali vážne? „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Matúš 16,19). Čo si „rozviazala“ vo svojom živote a čo si zviazala - nie v nejakej divokej, hlasnej modlitbe, ale spôsobom, ktorý pohne vrchmi, jednoduchým povedaním, rovnakým spôsobom ako to urobil Ježiš?
Sú šťastie a prosperita hojným životom, pre ktorý Ježiš zomrel, aby ti dal a panujú slobodne v tvojom živote? Alebo máš namiesto toho skazu, pochmúrnosť, strach a zlyhanie?
Verím, že poslednou prekážkou je, keď ty a ja skutočne a úplne chodíme okolo, hovoríme o tom a premýšľame o tom, čomu v našej situácii veríme. Hovoriť k alebo o našom vrchu a o ňom spôsobom, ktorý uvoľní moc, ktorú nám dal Boh, aby sme ho vrhli do mora – a to oslobodí nás, aby sme mohli prijať Jeho požehnanie pre náš život. Musíme robiť, čo je napísané „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Matúš 10, 8). „A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval“ (1 List Korinťanom 2,12).
Moc hýbať vrchmi, rovnako ako spása alebo krst Duchom Svätým, si nemusíme zaslúžiť. Boh dal. Oslobodenie od dlhov, bolesti, starostí a hriechu je pre Boha všetko rovnaké. Nič z toho nie je s Ním menej dosiahnuteľné, a preto sa nám jednoducho ponúka bez toho, aby sme sa akokoľvek snažili alebo nás to niečo stálo. Koho Boh do tejto ponuky zahŕňa? Prečo: „všetci ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte kupujte bez peňazí!“ (Izaiáš 55,1). Budeš pochybovať alebo sa budeš obávať, keď narazíš na to, čo podľa mňa môže byť „poslednou“ prekážkou, ako sa to stalo u mňa?
Verím, že moja posledná prekážka môže byť tiež najdôležitejšia, pretože cieľová rovinka je konečne v dohľade. Naša posledná prekážka je však často najťažšia, pretože sme unavené. Moja posledná prekážka na mňa narazila hrubou silou a nečakane vytrhla všetky ochranné múry a hranice, o ktorých som si myslela, že ma chránia.
Dovoľ mi, niečo sa ťa spýtať: Spôsobí to, čo ty a ja prirodzene vidíme a cítime, že si budeme predstavovať, veriť a hovoriť o skaze, pochmúrnosti a skľúčenosti? Alebo namiesto toho uvidíme ty a ja ten vrch nadprirodzene - výlučne na základe Jeho prisľúbení a detských krokov, ktoré sme už verne podnikli? Voľba je na nás. Všimla si si, že sa do tejto otázky začleňujem aj ja? Urobila som to, pretože som presvedčená, že som videla, že môj vrch dlhov vykazuje známky pádu a chcem, aby moje pocity, teraz a navždy, odrážali moju vieru a nie predzvesť, ktorá sa ma snaží zmocniť.
V tejto kapitole sa pokúsim podeliť o moju poslednú prekážku; otázka je, akú formu bude mať tá tvoja?
Posledná?
Jeden za druhým, padali vrchy doľava a doprava, veľké i malé, a potom... z ničoho nič som dostala obrovskú hrubú obálku - list od môjho bývalého manžela v prestrojení, akoby poslal šek. Ten šek bol skutočne pre moju dcéru, preplatenie pneumatík jej auta. „Je to šek,“ povedala moja najmladšia dcéra, keď mi šťastne podala obálku. Vedela si, že nepriateľ získa prístup do tvojej mysli, duši, tela a ducha spôsobom a kedy a od koho to najmenej čakáš? Vedela som to a napriek tomu som bola zrelaxovaná a nebola som naozaj triezva v mojom myslení, hlavne kvôli skutočnosti, že nedávne udalosti znamenali, že (môj bývalý manžel, jeho nová manželka a jej deti) ako skupina vychádzali skvele. Nedávno som ich doma dokonca zabávala a to nie raz, ale dvakrát, kvôli svadbe môjho syna.
„Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi!“ (1. List Solúnčanom 5,6). „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Petrov List 5,8) Požierač ma zožral.
Bez rozmýšľania som začala čítať strašne odporný, odsudzujúci list, nabitý obvineniami a hrôzostrašnými hrozbami. Predtým, ako som vedela, čo ma zasiahlo, som počula, ako mi Pán hovorí, aby som to prestala čítať, čo som aj urobila, ale nie dosť skoro - to, čo som už prečítala, sa ma zmocnilo a rozdrvilo mi srdce. Tú noc som sa prehadzovala a otáčala, neprestajne som sa modlila a pýtala sa Boha prečo a ako, aby som vedela, ako na to odpovedať. Celý čas som Ho prosila, aby mi dovolil, aby som nemusela odpovedať, ale namiesto toho som hľadala spôsob, ako znova požehnať môjho nepriateľa.
Dovoľ mi na chvíľu odbočiť a k niečomu sa priznať. Moje telo chce túto kapitolu vyňať z tejto knihy. Ak mám byť úprimná, mojou najväčšou obavou, ešte viac ako možnosťou, že stratím tvoju úctu, je, že ten princíp, o ktorý sa delím, bude zneužitý: použitý na kŕmenie tela tých, ktorí prechovávajú hnev a boli by rady, viac než čokoľvek iné, mať skutočne dôvod, výhovorku tento princíp zneužiť. A napriek tomu, moje publikum (ty drahá čitateľka), verím, že máš skutočnú povahu Jeho nevesty. Preto ako u Jeho nevesty, Jeho láska zmenila tvoju samotnú podstatu na pokoj, jemnosť, dobrotu a lásku k tým, ktorí s tebou zaobchádzajú zle.
Teraz späť k tej prekážke. Celkovo táto nová bitka, ktorá prichádzala proti mne, zúrila viac ako týždeň, väčšinou kvôli bojovému plánu, na ktorý som nebola zvyknutá, ani som ho nepoznala a preto som s jeho prijatím viac ako váhala. Pred týmto osudným dňom som spoznala, prijala a žila život bez odporu, súhlasila som a žehnala svojim nepriateľom. Takže, ako si iste dokážeš predstaviť, keď ma Pán nechal reagovať na to, čo bolo povedané, úplne čestne, ale odvážne a na moje prekvapenie cynicky a miestami sarkasticky, spochybnila som moje kráčanie s Bohom, moju schopnosť správne Ho počuť a v mnohých ohľadoch som prepadla panike a mala som pocit, akoby sa mi svet vymykal spod kontroly.
Počas celej tejto skúšky som začala prosiť Boha „o slovo“, niečo, čo som roky nepotrebovala. Poznala som Jeho prisľúbenia, Jeho cesty, Jeho metódy a Jeho princípy - do tej miery, že Božie cesty boli ukryté hlboko v mojom srdci, takže Jeho Slovo bolo vždy tu, aby ma viedlo. Čo však urobíme ty a ja, keď to, čo cítime, že nám hovorí, čo vieme, že nám hovorí, je v rozpore so všetkým, čo je pokojné? Náš svet sa trasie, chveje a prejavuje sa to v našich telách, mysliach a duši.
Boh je však naďalej verný, neotrasiteľný a opäť dokazuje, ako povedal: „Lebo Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú Moje cesty - hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú Moje cesty vysoko od vašich ciest a Moje myšlienky od vašich myšlienok“ (Izaiáš 55, 8–9). Aj keď som nerozumela a určite som nechcela, poslúchla som.
Keď som skončila s odpoveďou na prvý, dlhý a hrozný list, nechala som svoj email v mojich e-mailových konceptoch a nechcela som ho poslať. Zúfalo som potrebovala znamenie, slovo a zúfalo som chcela vedieť, pochopiť, prečo. Šla som sa teda do svojej modlitebne, miesta, ktoré už len zriedka musím navštíviť. Dávno boli preč tie časy, keď som tam potrebovala chodiť, aby som počula Jeho tichý, jemný hlas; boli to takmer dva roky, odkedy som zistila, že Ho môžem počuť kdekoľvek a všade. Keď však do mysle vstúpi zmätok, prenikne do duše a duchovné spojenie zažíva rušenie, najmä kvôli strachu.
Keď som Ho hľadala v mojej modlitebni, namiesto toho, aby mi dával odpovede na moje otázky, Pán sa ma jednoducho spýtal: „Michele, prečo nechceš poslať ten e-mail?“ Moja odpoveď bola jednoduchá a prekvapilo ma to. Bolo to preto, lebo som sa bála. Bála som sa, že ak nebudem jednoducho „súhlasiť“ s tým, čo môj bývalý manžel povedal a nebudem súhlasiť s jeho výhražnými podmienkami, pomstí sa. Na čo sa ma spýtal: „A čo sa stane, keď zakladáme to, čo robíme, na strachu?“ Moja odpoveď bola opäť jednoduchá: „Naše rozhodnutie je vždy nesprávne.“
Pán sa ma ďalej pýtal, prečo ešte som to nechcela poslať, a to preto, lebo som sa obávala, čo si o mne budú myslieť ľudia - ľudia ako môj bývalý manžel, jeho manželka, moje deti a dokonca aj ty, moji čitatelia, spolu so všetkými nasledovníčkami RMI. Áno, ukázal mi, že namiesto zamerania sa na to, čo si o mne myslí On, som upriamila pozornosť na to, čo si pomyslia ostatní – opäť chyba.
Vychádzajúc z mojej modlitebne a teraz zameraná na Jeho plán (ktorý mi nedával zmysel), som ten e-mail poslala.
Trvalo asi dva dni, kým som dostala odpoveď, ktorej som sa obávala. Celá moja bytosť sa opäť chcela rozbehnúť a skryť a nájsť spôsob úniku, jednoducho preto, že som nerobila to, čo som robila predtým - chcela som žehnať; Chcela som súhlasiť; Chcela som ísť s prúdom. „Mám na mysli, drahý Pane, či som práve o tomto princípe odporu nepísala práve v kapitole, ktorá bola práve zverejnená na webovej stránke RMI?“ Opäť som bojovala s myšlienkami, čo si všetci pomyslia, vediac hlboko v hĺbke môjho srdca, že záleží na tom, čo si o mne myslí On jediný a odporovať Mu bolo horšie ako vzdorovať tomuto odpornému zlu, ktoré na mňa stále prichádzalo.
Počas celej tejto bitky (o ktorej som presvedčená, že musí byť mojou poslednou prekážkou) bol Pán trpezlivý a stále mi dával nejaké slovo, sem a tam, ako som sa Ho pýtala. Keď som sa spýtala Boha, prečo už viac nereagujem v pokoji a v zhode (ale až potom, keď som poslúchla a poslala odpoveď), s prekvapením som si prečítala v malých devocionáliách Božie Volanie (ktoré si nechávam v modlitebni) toto ...
„Počúvaj, počúvaj, ja som tvoj Pán. Predo Mnou nie je nikto iný. Len Mi vo všetkom dôveruj. Pomoc je tu neustále. Náročná cesta je už takmer za nami, ale naučila si sa ju na lekciách, pretože nie je žiaden iný spôsob naučiť sa ju ináč.“
„Nebeské Kráľovstvo bolo vystavené násiliu a sú to násilníci, ktorí ho berú násilím.“
Pevne a prostou dôverou a vytrvalou modlitbou odo mňa vytrhni poklady Môjho Kráľovstva. Prichádzajú k vám také úžasné veci, radosť - pokoj - istota - bezpečnosť - zdravie - šťastie - smiech.
Nárokuj si teraz veľké, skutočne veľké veci. Pamätaj, že nič nie je príliš veľké. Uspokoj túžbu Môjho Srdca dať. Požehnanie, hojné požehnanie, na vás oboch teraz aj navždy. Buď v pokoji.
Po druhom e-maily, na ktorý som odpovedala (každý odsek so sarkastickými, áno, cynickými odpoveďami, vôbec netušiac, odkiaľ pochádzali) – som spanikárila a požiadala Boha o pomoc, prosím, pochopiť, pretože som vedela, že to nebolo „v poriadku,“ najmä keď som sa vlastne vysmievala obvineniam bývalého manžela. Pán mi potom ukázal víziu mocného Eliáša, ktorý sa vystavoval, keď bol vysoko na vrchu mesta – a vysmieval sa Baalovým kňazom. Keď som sa nato išla pozrieť, narazila som najskôr na knihu Druhých Kráľov s názvom „Súd nad Achabovým domom.“
V 10. kapitole 10. verš povedal niečo neuveriteľné: „Presvedčte sa teda, že nič nepadlo na zem z PÁNOVÝCH slov, ktoré hovoril PÁN proti Achabovmu domu. PÁN splnil všetko, čo povedal prostredníctvom Svojho sluhu Eliáša.“ Toto bolo takmer identické s tým, čo ku mne hovoril Pán pred dvoma rokmi, keď môj bývalý manžel odišiel. Mala som vedieť, že to bolo skutočne napísané v Biblii.
Verš, ktorý mi najviac pomohol, bola posledná bitka, posledná prekážka, ktorú mal Eliáš prekonať, ako je opísané v Prvej Knihe Kráľov pod nadpisom „Boh alebo Baal“. „Napoludnie sa im [prorokom Baala] Eliáš posmieval: „Kričte nahlas, je predsa boh! [Baal, ktorému slúžili] Azda je zamestnaný, alebo sa utiahol, alebo odcestoval, alebo azda spí, nech sa zobudí“ (1. Kniha Kráľov 18,27). Bol to Eliáš alebo to bol Boh, ktorý hovoril cez Eliáša?
„Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti PÁNOVI a proti Jeho pomazanému: „Rozbime ich okovy a ich jarmo zhoďme zo seba!“ Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech. Raz na nich rozhorčene zavolá a Svojím hnevom ich vydesí“ (Žalm 2,1-5).
To, ako som reagovala, nebolo spôsobom, ktorým by som sa cítila dobre, pretože mi je tak dobre, keď žijem „V pokoji“. Stál však môj pokoj za každú cenu?
Keď som hovorila s mojimi deťmi, Pán mi ukazoval titulky, ktoré som čítala ako tínedžerka a ktoré sa týkali titulnej stránky všetkých novín - „America Held Hostage“, ktoré sa týkali jedného z našich amerických prezidentov, ktorému sa v tom čase vysmievali, hovoriac, že je zbabelec, pretože povolil toto zverstvo tým, že sa podvolil hrozbám, ktoré boli na neho uvalené. Pri čítaní toho som počula, ako sa ma Boh pýta, či byť zbabelec je to, čo by som si vybrala pre moje deti alebo ženy, ktoré som dúfala, že povzbudím. Alebo by som namiesto toho povzbudila ostatných, mojím vlastným príkladom, aby sa nebojácne posunuli voči tej bitke? Čo by som si vybrala, keby som si musela vybrať?
Vtedy mi Pán ukázal niečo, čo som nikdy predtým nevidela. Počas mojej odpovede môjmu bývalému manželovi (keď som povedala, že už nebudem viac plniť žiadne jeho hrozby týkajúce sa toho, čo by som mohla zverejniť alebo uviesť na webovej stránke RMI - ktorú denne čítal -, takže by bolo pre neho márne znova sa mi vyhrážať), vtedy som si uvedomila, že som nevedomky naďalej umožňovala svojmu bývalému manželovi riadiť službu, ktorú dal Boh mne - a dokonca ovládať časti RMI - to je to, ako ďaleko môže ísť moje vyhovovanie vyhrážkam!
O niečo ďalšie by som sa chcela podeliť... pred niekoľkými rokmi som počula niečo, čo povedal autor John Bevere, keď hovoril v našom kostole a urobilo to na mňa hlboký dojem. Povedal: „Ak nevyužiješ Bohom danú autoritu, ktorú ti dal, niekto iný ju vezme a použije proti tebe!“
To však neznamená, že som robila zlú vec, keď som nebojovala s bývalým manželom, keď mi zablokoval môj elektronický obchod takmer okamžite po rozvode (alebo dokonca pred ukončením rozvodu. Teraz si to už nepamätám). Ani to nebolo, že mi Boh hovoril, že som mala zavolať políciu a nechať zatknúť môjho bývalého manžela (ako ma už prosilo toľko mojich priateľov a rodinných príslušníkov), keď prišiel do môjho skladu počas mojej cesty a zničil knihy, devocionálie a videokazety spoločnosti RMI, ktoré som nakúpila na predaj. Nie, nebola to chyba, ale teraz to bolo inak - toto, ako som už povedala, verím a dúfam, že je moja posledná prekážka, ktorá sa predo mnou rysovala.
Bola tam ďalšia vec, ktorú mi Pán ukázal, čo ma šokovalo. Týkalo sa to môjho nového priateľstva s mojím bývalým manželom a jeho manželkou (a ich deťmi), a preto ma tento odporný list zaskočil tak nepripravenú. Keď som opäť žiadala o „slovo, iba slovo“, pretože som si bola taká istá a vystrašená, že som odpadla od milostí alebo intimity s Pánom, nechápala som, prečo som reagovala tak, ako som reagovala na jeho listy plné obvinení a vyhrážok, radšej ako ich len ignorovať alebo súhlasiť.
Vtedy som jednoducho otvorila moju Bibliu a videla som „Spojenie sa Bohu Nepáči“. Počas čítania to ďalej uvádzalo v 2. knihe Kroník 20,35: „Potom sa judský kráľ Jozafat spolčil s izraelským kráľom Ochoziášom, ktorý konal zločinne.“ Urobil to ten istý kráľ, ktorý sa predtým modlil: „Ak doľahne na nás nešťastie, trestajúci meč, mor alebo hlad, postavíme sa pred tento dom a pred Tvoju tvár - veď v tomto dome je Tvoje meno - budeme vo svojej úzkosti volať k Tebe a Ty nás vypočuješ a zachrániš.«“ (2. Kniha Kroník 20,9).
Tento verš ma potom priviedol k tomu, aby som si spomenula na jednu z mojich najobľúbenejších častí Biblie, keď kráľ Asa robí tú istú hlúpu chybu tým, že skôr hľadá priateľstvo so svojimi nepriateľmi, ako verí Bohu, že ich vyslobodí. „Lebo Pánove oči pozerajú po celej zemi, aby posilnili tých, čo sú Mu zo srdca oddaní. V tejto veci si konal nemúdro, lebo odteraz budeš mať vojny“ (2. Kniha Kroník 16,9).
Napriek tomu, aj keď som videla tieto verše, ktoré mi okamžite prišli na myseľ zakaždým, keď som požiadala Pána o potvrdenie, že to, čo robím, bol Jeho plán, stále som sa cítila neistá, pretože spôsob, akým žijem posledných šestnásť rokov môjho života, bol presný opak toho, čo som robila teraz. Už viac ako desať rokov sa moja vlastná povaha premieňa; celá moja bytosť bola urobená novou. „Hľa, všetko robím nové.“ (Zjavenie 21,5). „Vtedy im dám jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa“ (Ezechiel 11,19).
Pri písaní tejto kapitoly mi Pán pripomenul a viedol ma k prečítaniu verša, ktorý pozná väčšina z nás, ale nikdy som ho v skutočnosti necitovala. Je to od najmúdrejšieho človeka Šalamúna, keď sa snaží vysvetliť, že na všetko je čas. On hovorí,
„Všetko má svoj čas
a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.
Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,
svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.
Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.
Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.
Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.
Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.
Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene.
Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.
Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť.
Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.
Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať.
Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.
Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.
Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj“ (Kazateľ 3,1-8).
Rovnako ako som sa opakovane delila o všetky moje knihy, dobrým spôsobom, ako zistiť, či to, čo robíš (alebo sa chystáš) je od Boha, je pýtať sa sama, či je to dobré pre tvoje telo alebo či na uskutočnenie toho potrebuješ pomoc Ducha Svätého? Bezpochyby sa moje telo uhýbalo pri pomyslení, že poviem čokoľvek ďaleko blízke tomu, čo som písala v každej z mojich e-mailových odpovedí.
Aj keď sme všetci narodení s hriešnou, nahnevanou povahou, raz keď sa niekto očistí ohňom (proces, ktorý často trvá roky, ako to bolo so mnou), ten človek už nie je ten istý. Pre príliš veľa z vás by bolo odrieknutie bývalému manželovi úžasné. A ako som už povedala, naozaj nejde o to, čo robíme, pretože mnohé z nás nepovedia nič zo strachu alebo z toho, čo by si o nás mysleli iní.
Pán nám všetkým ukazuje iba toto: to, čo robíme alebo čo robí niekto iný, sa nedá súdiť podľa toho, čo vidíme. Preto nesmieme nikdy súdiť nikoho a nič, čo človek robí, pretože to, čo nevidíme (dôvod ich konania), je skutočne to, čo sa počíta. To je to, čo vidí Boh a ako nás skúša, aby sme zistili, či sme skutočné. Alebo je to možno skôr preto, aby nám ukázal, o čo nám vlastne ide. „Taviaca nádoba je na striebro a pec na zlato, srdcia však skúša HOSPODIN“ (Príslovia 17,3 EKU).
Spočiatku som nechcela odpovedať. Potom, keď som to už napísala, som to nechcela poslať, hlavne kvôli strachu a obavám z toho, čo si o mne budú ostatní myslieť. Iste som si verila, že som tieto nedostatky dávno opustila, ale stále sa vyskytujú v mojom živote a obe sú chyby v charaktere, ktoré ma budú brzdiť z miesta a pozície, kde ma Boh povolal. To isté platí pre všetko, čo Boh naďalej vynáša na povrch v tvojom živote.
Toto sú, dúfajme, posledné prekážky, ktoré musíš prekonať, aby si mohla posúvať svoj vrch. Ale ako náhle to prekonáš, zistíš, že ti zostali emócie, tie pocity, ktoré musia byť smerované k správnej frekvencii energie, ktorá nakoniec zdolá alebo zlomí tvoj vrch.
Ale predtým, ako prejdem k ďalšej kapitole, dovoľ mi podeliť sa ešte jednu vec. Aby si prišla na miesto, kde môžeš presunúť vrch, musíš k nemu prísť priamo. Keď si kilometre od poslednej prekážky, výška a veľkosť tvojho vrchu môžu vyzerať veľké, ale nie tak, ako to vyzerá, keď stojíš na úpätí tohto vrchu. Stojac tam úplne dole a pozeráš sa hore, aby si videla, že tvoj vrch je OBROVSKÝ. Keď tam stojíš, vidíš, že tam nie je iná cesta, musí sa pohnúť.
Boh nás úmyselne privedie pred to, aby sme dostali facku: na tvojom účte nezostávajú peniaze; neexistuje žiaden možný liek; neexistuje spôsob, ako kontaktovať tvojho blízkeho - nemožnosti sú nekonečné a ty si bez nápadov, aby si vedela, ako s tým zaobchádzať.
Aby zlý človek už nebol, bolo treba (a stále treba) rásť. Nie je tam žiaden iný spôsob. „Ešte chvíľku a už nebude hriešnika; budeš hľadať jeho miesto, a nenájdeš“ (Žalm 37,10). „Aké veľkolepé sú Tvoje diela, PANE, a aké hlboké Tvoje myšlienky! Nerozumný človek to nevie a blázon to nechápe. Hoci hriešnici rastú ako tráva a kadejakí zločinci prekvitajú, večná záhuba ich predsa neminie;“ (Žalm 92,6–8).
Toto je spôsob, akým Boh pracuje - zámerne umožňuje, aby sa všetko stalo nemožným. Tiež počká do poslednej chvíle, kým sa pohne: či nečakal na poslednú chvíľu svadobnej cesty, ktorá mala byť stratená, len aby to „na poslednú chvíľu“ zmenil na požehnanie romantickej svadby a svadobnej cesty pre môjho syna a jeho snúbenca?
Všetky máte svoje vlastné svedectvá „na poslednú chvíľu“ a „veci sa zhoršili“, takže si ich teraz zopakuj. A ak máš tendenciu pravidelne bojovať, nezabudni si ich zapísať a ešte lepšie, odošli ako ja chválu na webovej stránke RMIEW, takže celý svet bude vedieť, ako „s Bohom nie je nič nemožné“ - dokonca ani posledná, neočakávaná, prekážka.