V knihe pre deti, ktorú som písala, Moja prvá láska „Bližší ako brat“, som sa podelila o to, že som sa musela raz dostať domov sama, ísť verejnými autobusmi a prejsť Hollywoodom na miesto, kde sme bývali. Odvtedy som chcela byť doma, kde som sa cítila bezpečne. A napriek tomu ma kvôli Jeho plánu pre môj život nechal na cestách–a dokonca ma v jednom bode požiadal, aby som sa vzdala všetkého, čo som vlastnila, takže mi zostali len tri kufre!
Potom, čo som sa zbavila všetkého, čo som mala, ma viedol odísť aj z mojej vlastnej krajiny, presťahovať sa do Európy bez toho, aby som vedela, kedy a či sa vrátim. Je to preto, že Boh ti nedovolí poznať tieto veci, musíš Mu dôverovať a nasledovať Jeho vedenie.
Po niekoľkých mesiacoch života v Európe som nakoniec zanechala viac vecí. Keď som bola v Írsku, On mi povedal, aby som zanechala môj najmenší kufor a nadýchaný župan, ktorý bol tak upokojujúci. Potom, keď som odišla do Španielska, odsťahujúc sa z bytu, ktorý som zdieľala s členkou tímu spoločenstva vo Švajčiarsku, ma požiadal, aby som zanechala môj najväčší kufor spolu s mojím „kabátom, ktorý bol celý z norka“, o ktorom si možno čítala v Múdrej Žene. Len s jedným kufrom a bez „domova“, kam by som sa mohla vrátiť, na miesto, kde by som sa cítila bezpečne (o čom som sa zmienila v detskej knižke), som o tom nikdy veľmi nepremýšľala. Aby som skutočne uvažovala a rozprávala sa s Ním o zmysle tejto cesty, na ktorú ma vzal na dlhý, dlhý čas. Vlastne, na celý môj život.
Po skutočnom premýšľaní nad mojou cestou, pri vybavovaní vecí a nasledovaní Jeho pokynov (pretože som nemala v pláne ísť von a osobne by som radšej zostala celý deň doma, ale samozrejme, On hovorí, že „Človek si v duchu rozvažuje svoju púť, ale Pán riadi jeho krok“) som sa odvážila vyjsť von. Takže opäť raz, namiesto toho, aby som po skutočne produktívnom týždni, no vyčerpávajúcom slúžením len relaxovala v (mojom súčasnom) „domove“, som sa nakoniec cítila vedená, aby som sa obliekla.
Keď som teda začala jazdiť z miesta na miesto, naďalej som sa usmievala a zhlboka som si povzdychla (ako zaľúbená nevesta, ktorou som) – jednoducho užívajúc si každú chvíľu strávenú s Ním, nech sa deje, čo sa deje, len nech robíme to, čo chce On, a ideme kdekoľvek chce On. Ako vždy, predstavila som si, že tu sedí vedľa mňa v aute a začala som plakať a ďakovať Mu za príležitosť takto žiť. Žiť tu a žiť život, ktorý žijem. Vtedy som prekvapila sama seba tým, ako hovorím „pokiaľ som tu“, a pomyslela som si: aký dar!
Rozumieš, veľa ľudí sa chce „usadiť“ a nájsť svoj „večný domov“, ale tento svet nie je naším domovom. Sme cestovatelia a ja som toho extrémnym príkladom. Samozrejme, že takto žije mnoho iných ľudí, ale z iných dôvodov. Je však vzácnosťou nemať domov, nemať domov, do ktorého sa dá vrátiť. To znamená, že keď som unavená z cestovania, On je môj odpočinok. Keď chcem mať pocit bezpečia domova a byť obklopená známymi vecami, predmetmi, s ktorými som vyrastala, nemôžem, pretože som ich darovala.
Nemôžem nájsť taký druh istoty. Druh istoty, v ktorom som ako dieťa našla moju pohodu a odpočinok. Teraz, na vstupe do štrnásteho roku, kedy som všetko zanechala, „zanechala som detské spôsoby “, nie kvôli čomukoľvek, čo som urobila ja, ale kvôli tomu, čo urobil On a ako mi pomohol dospieť do tohto bodu v mojom živote.
Teraz je moje šťastie, moja istota, môj odpočinok tam, kde som s Ním, čo, ako predpokladám, bude pokračovať celú večnosť. Preto rada uvažujem a myslím si, že keď žijem takto, dokážem oceniť každý okamih môjho života a všetko, čo pre mňa robí On a každú chvíľu, ktorú mám, nech som kdekoľvek. Aj keď som si istá, že tu, v tomto dome, nebudem navždy, pretože to nie je môj domov. Pretože nemám domov, nemám nábytok, nemám spotrebiče, nemám nič viac ako pár kufrov a pár ďalších vecí, ktoré ma viedol On, aby som si ich kúpila a s ktorými cestujem (ako keramická panvica, ktorú som spomínala v našej Telegramovej skupine Starostlivá o domácnosť) . Mám len to, čo sa mi pekne a ľahko zmestí do auta. Viem, že raz odtiaľto odídem, takže mi to pomáha vážiť si každý jeden deň, každú chvíľu, každú skúsenosť a žiť takto JE, žiť hojný život.
Veľa ľudí takto žije len vtedy, keď sa ocitnú v skutočnej životnej alebo smrteľnej situácii, no mnohé z vás, väčšina z vás, ste mali pocit, že ste blízko smrti, keď váš manžel odišiel. Obdobie v tvojom živote, keď si cítila, že bolesť, ktorou prechádzaš, je znakom toho, že zomrieš. Ale teraz si zažila, ako to BOH použil na dobro a že väčšinu času, ja osobne mám pocit, že by som mohla lietať – mám pocit, že kráčam vo vzduchu. Mám pocit, že by som sa mohla vznášať na oblakoch.
Momentálne mi dom, ktorý si teraz prenajímam, požehnal vlastným bazénom na dvore a po večeroch relaxujem na nafukovačke a nechávam sa unášať okolo bazéna pri počúvaní historických románov z roku 1855. Tak! až do bodu, že nepatrne plačem, pretože ma vzal von, aby som strávila popoludnie so Žalmom123 (čítaním/počúvaním mojej biblie), počas toho ako sa vznášam, mám pocit, akoby som bola mŕtva a odišla do neba!!
Zakaždým nemôžem prestať myslieť na to, aká som požehnaná a že TOTO je žitie hojného života! Hojný život, ktorý chcem, aby žila každá jedna z vás. Chcem, aby si žila život týmto spôsobom, a keď to urobíš, nebudeš si môcť pomôcť, ale budeš chcieť všetkým povedať, ako môžu mať hojný život, bez ohľadu na ich okolnosti. Či už máš domov alebo nie, pretože On je náš domov, naša bezpečnosť a náš odpočinok. Nie, nepotrebuješ žiť ako ja, nedovoľ nepriateľovi, aby ti KLAMAL. Každá z nás je povolaná na iný, jedinečný a špeciálny účel a NIKTO nie je pre Neho dôležitejší alebo menej dôležitý. Ani ja, ani ty.
Takže dnes, drahá krásna nevesta, dúfam, že každá z vás bude robiť presne to, čo ja, jednoducho vážiť si každú chvíľu, cestovať s Ním a robiť s Ním všetko, vybavovať si svoje záležitosti s Ním, chodiť s Ním na nákupy, nechať sa Ním prekvapiť. To je ten najlepší život zo všetkých!